Zo stropu na nás hľadeli úctyhodné klenby a zo stien olejomaľby v klasicistickom štýle. Hovorili sme o filozofii, kultúre, spiritualite... Prišlo aj na moje jogové aktivity. Pochopiteľne, nemohol som si odpustiť svoju obľúbenú tézu a vyhlásil som, že joga nie je šport.
Populárny trend, ktorý jogu redukuje na súbor pohybových aktivít je rovnako neautentický, ako je neautentický obraz jogína čoby muža, ktorý sedí v nepohodlnej pozícii s prekríženými nohami a rozjíma o niečom záhadnom, pre bežného smrteľníka celkom nepraktickom.
Koktail namiešaný z āsan s jemným prídavkom prānājāmy a ľahkým nádychom modlitieb k hinduistickým božstvám však nezačali servírovať „povrchní“ Európania alebo Američania, ako tvrdia zlé jazyky, ale samotní Indovia, keď svoje āšramy vybudovali ako komerčné centrá pre klientelu prevažne západného typu.
Čas nám ubiehal rýchlo v družnom rozhovore a popoludnie sa prehuplo do svojej druhej polovice.
„Joga nie je šport,“ zopakoval som svoju tézu a vzal som do ruky šálku so zbytkom kávy. „Joga je keď vedome držím túto šálku,“ pokračoval som, upriamiac našu pozornosť na kľúčový pojem jogovej teórie a praxe – na pojem vedomia (ātman). Len plne vedomá činnosť môže byť považovaná za jogovú činnosť, pretože len takáto činnosť má potenciál odkryť základný fakt vedomia ukrytý, ponorený a zabudnutý v kaleidoskopicky pestrej mozaike mien a tvarov (nāma, rūpa) nášho sveta, ale predovšetkým nášho tela.
