Ešteže syn vedel kam ideme. Sám by som ten zapadnutý kútik zvaný “detské ihrisko” sotva našiel. Myslel som, že si posedím, zatiaľ čo sa malý prehrabe v pieskovisku, ale nebolo kde. Lavičky postihla akási záhadná nákaza, azda lykožrút alebo čo, obrubník pieskoviska bol zas vyzdobený blatom. Prišlo mi ich ľúto - lavičiek aj obrubníka. Áno, priznávam, som sentimentálny.
Naraz som spozornel. V lúči slnka, namáhavo sa predierajúcom skrze barokovo štylizované mračno hrdo tróniace na popoludňajšej košickej oblohe, sa zablysol jagavý úlomok skla. A potom ešte jeden, a ďalší... Pieskovisko sa zatrblietalo ako polárna obloha posiata hviezdami. A uprostred toho lesku môj syn ako Exupéryho Malý princ.
Lúč slnka zmizol a s ním aj baroková nádhera a okamih môjho vytrženia. Precitol som do skutočnosti, ťažkej sídliskovej reality. Syn sa hrabe v piesku v plnom skla. “Ocko, pozri, čo mám,” s nadšením mi ukazuje kúsok rozbitej fľaše od piva, ostrý ako britva. Mráz mi prebehol chrbtom. “Pusť to!” zvrieskol som. “Ideme odtiaľ!”
Tak skončil náš výlet na detské ihrisko. Aj by som si zafrflal na to naše mesto, ale dopočul som sa, že naše ihrisko čoskoro dajú do poriadku. Máme totiž zanedlho komunálne voľby.